Do divočiny

„Príroda" alebo „divočina" existujú ako konštrukty ľudskej mysle, ktoré staviame do opozície voči „civilizovanému", čiže človekom obývanému a stvárnenému prostrediu. Výstava sa zameria na moment vstupovania (civilizovaného) človeka - jednotlivca do divočiny, do ktorej prichádza z rôznych dôvodov - najmä však preto, aby hľadal/a a nachádzal/a stratené vedomie jednoty. Výstava tak nakoniec nebude hovoriť ani tak o prírode (ktorá by tu bola aj bez nás) ako skôr o ľuďoch, ktorí sa od nej vzďaľujú, alebo sa k nej vracajú; ničia ju alebo ochraňujú; prisvojujú si ju alebo sa jej poddávajú; boja sa jej, splývajú s ňou, spievajú jej piesne.