O tradícii a o jej spodných prúdoch

Rudolf Fila si od roku 1990 začal polaroidom zaznamenávať vizuálne skutočnosti (či zážit­ky?) chodca, ale aj obyčajného domaseda. Dnes už to budú stovky obrázkov, ktorých témou sú komentáre svetlom na komentároch jeho obrazov, autoportréty premietnutého tieňa a svetlo, svetlo predovšetkým. Zrejme ani technický prostriedok Filu nepokúšal zobrazovať a ani mu nestál v ceste, aby sa usiloval obraz vytvoriť. Akoby sa znovu potvrdilo, že ak je obraz ilúziou, Fila prevedie analýzu – ilúzie.
Medzi prácami Klaudie Kosziby nájdeme viacej vhodných príkladov fo­tografie v úlohe – nie banálneho – impulzu k vytvoreniu série obrazov. Jedným z nich je snímka z rodinného archívu, konkrétne fotografia maliarkinej príbuznej, ktorej podobu poznala výlučne len na zachovanej fotografii. Pozerala sa na ženskú postavu v jednoducho strihaných šatách, stojacu postavu fotografom zaberanú – filmárskou terminológiou povedané – takmer v ame-rickom pláne. Milá teta ako keby len strnulo predvádzala čaro zasúvajúcej sa clivoty na pravé poludnie. Jej príbuzná aj po rokoch v tom snímku vyčítala doslova mágiu zasúvajúceho sa času, mágiu, ktorú (s)pečatila baudelairovskou melanchóliou modrej.
Pozoruhodný výtvarný umelec a básnik Robert Bielik nazval svoju prvú fotografickú výstavu v roku 2021 Fragment bezčasia, a tak som si ešte pred napísaním názvu recenzie Vesmír otázok nad stopami na ceste chvíľu zaprešľapoval. Prečo? Pretože – názov Fragment bezčasia v slovníkovom znení tvrdí, že – ide o zlomok existencie nezávislej od času, a to by mohol byť celkom tvrdý oriešok.