Fotograf Bazovský
Autor: Aurel Hrabušický a Alexandra Kusá•Slovensky•2018•Slovenská národná galéria
Výtvarné dielo Miloša Alexandra Bazovského ako jedného zo zakladateľov modernej slovenskej maľby bolo už mnohokrát predstavené na výstavách a v publikáciách. Ale Bazovského ako fotografa prezentujeme na pôde SNG po prvý raz.
Dárek k tomuto zboží ZDARMA: originální autorská záložka do knihy
Název: Fotograf Bazovský • ISBN: 978-80-8059-210-3 • Jazyk: Slovensky • Rok: 2018 • EAN: 9788080592103 • Hmotnost: 0.60 kg • Vazba: brožovaná • Počet stran: 120 • Rozměr: 168 × 240 mm • Nakladatel: Slovenská národná galéria
informace ke knize
Detail knihy ~ Fotograf Bazovský, Aurel Hrabušický a Alexandra Kusá
Ako fotografujúci výtvarník mal síce medzi umelcami na Slovensku predchodcov (Ladislav Mednyánszky, Gustáv Mallý), bol však prvým, ktorý dokázal byť moderným výtvarníkom a moderným fotografom súčasne. Fotografický aparát používal (najviac v 30. - 40. rokoch 20. storočia) namiesto skicára, jeho pomocou budoval akúsi vizuálnu databázu motívov, ktoré sa súbežne alebo neskôr objavili v jeho výtvarných dielach. Fotoaparát používal jednoducho ako jeden z ďalších výtvarných prostriedkov a komponoval priamo v jeho hľadáčiku. Vďaka tomu existujú viaceré tematické aj kompozičné paralely medzi jeho zábermi a niektorými kresbami a obrazmi.Bazovského fotografie z vidieka akoby sa vklínili medzi dva antipódy našej vidieckej či presnejšie rurálnej fotografie, jeden predstavuje Karel Plicka a druhý Irena Blühová. Karel Plicka sa sústredil na vyzdvihnutie toho, čo pokladal za najdôležitejšie - odkaz ľudovej kultúry: bohatstvo a estetickú pôsobivosť krojov, spevu a choreografie (to všetko vnímané ako „tichá oslava Slovenska"). Zatiaľ čo Irena Blühová, v prejave typickom pre sociálne kritickú fotografiu, si všímala predovšetkým tienisté stránky života na vidieku, jednoznačné príznaky núdze a chudoby. Podľa Ivy Mojžišovej „Plicka fotografoval zem, ktorá spieva a Blühová zem, ktorá si nemá prečo spievať"(1989).
Bazovského pozícia ako fotografického dokumentaristu bola v niečom podobná pozícii Viliama Malíka ako civilistického, skôr mestského fotografa. Malík sa takisto vyhýbal tendenčnému postoju, zachytiť chcel striktne to, čo mal pred sebou (postoj nezúčastnenosti). S obdobným zámerom fotografoval aj Bazovský. Nevieme síce nič o účele týchto záberov, pôsobia skôr ako záznamy v skicári. Na prvý pohľad nie je v nich žiadna štylistická vôľa, ani svojvôľa.
